Mlyn v Hronseku. - história
Jednou z nezaznamenaných histórií obce Hronsek je história starého mlyna. Kde siahajú jeho korene by bolo zrejme nutné hľadať hlbšie v archívoch Slovenska.
Z dostupných informácií bol jeho majiteľom Dr. Aladár Déchy, správca Gécyovského panstva, ktorý je pochovaný v Budapešti, ako aj Šeda, Zlievik, Burianek.
Z autentickej výpovede pána Trebulu Jozefa, narodeného r. 1922, ktorý ako učeň do mlyna nastúpil a v roku 1940 absolvoval tovarišské teoretické a praktické skúšky vo Zvolene, vyplýva, že mlyn bol rekonštruovaný z kolesového na turbínový a pracoval až do roku 1948, kedy došlo k jeho znárodneniu. Z histórie tiež vieme, že mlyn kúpil Richard Burianek na dražbe a poslal ho spravovať, v ňom pracovať a splácať stotisícový dlh svojho brata Bohumila, ktorý bol vdovcom. Prišiel so synom Karolom, ktorý bol hrbatý, dcérou Miladou, ďalší syn ostal na Morave. Bohumil bol mäsiar, Karol stolár. Gazdinou v dome bola dcéra Milada, ktorá sa neskôr vydala za žandára, tiež bol Čech a odišli na Moravu. Ďalšou gazdinou bola, keď Milada odišla a Karol sa oženil, manželka Karola, dcéra horára z Očovej bola od neho mladšia o 10 rokov. Deti mali Boža, Lýdiu a Stana.
Technická úroveň mlyna:
Miyn bol osemvalcový na vysokej úrovni, poháňaný Kaplanovou turbínou s výkonom 30 koní. Ešte je stále tam pod podlahou. Mal 4 podlažia, kde fungoval samotný mlyn, dynamo pre osvetlenie, gáter na pílenie dreva.
V suteréne bola transmisia - hnala stroje a zo zbytkovej energie dynamo pre osvetlenie, prípadne gátor na pílenie dreva. V obci so svietilo z 25 kílowattového dynama. od jednej žiarovky sa platilo 5 korún mesačne (nezáležalo na výkone) a kto mal 3 žíarovky platil len za dve. Dolu, hneď pri vchode do mlyna, z vonkajšej strany, bol gáter na pílenie dreva, pílilo sa mímo sezóny mletia, jeho rozpätie bolo 30 cm. Pri mlyne mal hobľovačku stolár Riečan - súkromník, inak aj dlhoročný kostolník a zvonár, pochádzal z Pršian. Venoval sa okrem toho aj hospodáreniu.
Nad suterénom asi vo výške 1,5 m boli stroje, na ďalšom podlaží (asi 2 m) sa spracovávala múka, 3 m vyššie bola transmisia pre pohon horných strojov a na poslednom pracovnom podlaží bolí planzíchter, reforma, tarár a triér. Na prízemí sa prijímalo a odovzdávalo obilie. Keď sa mlelo, mlynár mal do zásoby aj do 100 m, tá sa dala tomu, kto si prišiel namlieť, aby sa zbytočne nezdržovalo mletím svojho. Privezené obilie sa kontrolovalo a v prípade, že sa zistila jeho nekvalita, neprijalo sa. Ten, kto si chcel dať obilie mlieť, musel skúsiť šťastie inde - v mlyne v Lukavici, jeho majiteľkou bola aj spisovateľka Hana Ponická, v minulostí sa volal Almáši, alebo v Rybároch, ktorý sa volal Lováni, obidva mlyny boli malovýrobne kolesové. Ľuďom sa tento spôsob páčil.
V tej dobe sa mlela múka značky 0GG, to bola hrubá múka gríska, na pečenie, číslo 0 a 1 -hladká, z nej sa ťahali štrúdle, dodávala sa aj do hotela na Sliači, číslo 2, varová múka, používala sa na varenie, no a otruby, zvyšky sa používali na kŕmenie zvierat, to bolí múky z pšenice, podľa toho, na čo mali slúžiť, mleli sa postupne štyrikrát a po každom mletí sa valce stiahli, aby mleli jemnejšie. Pár valcov býval aj hladký, obalený porcelánom (porcelánky), no v Hronseku nie. Tu boli hladké kovové. Tiež boli v Hronseku valce ražné, 60 cm (2 páry), 2 páry pšeničné hladké, ktoré mleli, a drsné, ktoré šrotovali. Ďalej to bola lúpačka, tiež 2 páry, na ktorej sa vyrábala geršňa. Cez lúpačku prešlo všetko zrno, bol to veľký bubon, jeho vnútro bolo ako kovový šmirgeľ a boli tam kovové lopatky, ktoré obsah naháňali a tým sa lúpali hroty zrna. Lúpačka sa dala časovo nastaviť od pol minúty do 2 minút bežcom po závite. Z lúpačky išlo obilie automaticky do veksla, kde sa sťahovala z neho jemná koža. Automaticky sa z neho obilie aj vypúšťalo, obilie sa ešte vlhčilo, aby sa do mletia nedostala koža, lebo by múka bola fľakatá.
Transmisia bola vlastne kovová os, pri nej remene, ktoré sa pri opačnom chode museli križovať. Boli pod každým strojom a ak niektorý nepracoval, príslušné remene sa odpojili.
Na 1. podlaží bola strojová časť - 2 stolice s 2 pármi valcov, šrotovník, manipulačka, kde sa pripravovala múka a ďalšia transmisia - rovinné vysievače, ktoré osievali múku. Múka sa sem dostávala výťahom. Na podlaží pod strechou, podlažia boli pospájané drevenými schodmi, boli: planzichter - rovinný vysievač, oddeľoval múku od šrotu, reforma - cez rámiky sa presýpala a zachytávala zo pšenice kaša a dávalo sa do vriec, triér - cylinder na čistenie zrna a tarár -odmagnetovač, v ktorom sa odfukoval prach a zachytávali kovové časti vzniknuté pri spracovaní. Nad každou stolicou bol rezervoár, ktorý mal dve časti, boli tam veksle a súbory - prepúšťali striedavo šrot a múku do vriec. Práca sa prispôsobovala kvalite obilia. Ľudia chodili mlieť z Ľubietovej, Slovenskej Ľupče, Malachova, Šalkovej i Horehronia. Za mletie sa dávalo 10 korún ako mýto a 3 kg múky na výprach - to, čo sa pri mletí stratilo, rozprášilo. Zo 100 kg obilia sa namlelo 60 kg múky.
Do mlyna st dal obilie v celku aj hronsecký farár Hronec a diely podľa toho, koľko potreboval, si vyberal počas roka.
Mlyn mal svoj drevený vchod z východu, z južnej strany bol gátor, zo západnej turbína, na sever bola obytná časť pre majiteľov, ich rodinných príslušníkov, slúžku, čt pestúnku, slúžkou tam bola aj manželka Jozefa Trebulu. Obytná časť mala spálňu, obývačku, kuchyňu, detskú izbu, všade mali kachlové pece, v kuchyni kachlový šporhelt, v ktorom bol zásobník vody s medeným kohútom. Vo verande, pred obytnou časťou malí studňu s ručnou pumpou, dnu mali aj kúpeľňu a WC, ktorého splašky odnášal popod záchod tečúci Hron.
Učeň a tovariš spávali v šalande - izbe pristavenej zo západnej časti mlyna, nad vodou tečúcou z hrádze do turbíny. Pokiaľ išlo o rozdelenie prác v mlyne, Karol Burianek sa venoval účtovníctvu, okrem toho nahrádzal aj tovariša, keď sa mlelo a mlelo sa 24 hodín denne, tiež robil stolárske práce a pomáhal mu učeň. Bol nim pán Lešták z Badína. Učeň vytriasal vrecia, robil práce v mlyne aj na poli. Učeň a tovariš sa pri mletí striedali o 2:00 hodine v noci, po týždni sa vymieňali a ráno o 9:00 hodine už zas všetci spoločne pracovali, aj tovariš s učňom.
V roku 1932, počas mobilizácie Jozef Trebula ako 16-ročný robil v mlyne takmer všetko a viedol vlastne mlyn, za čo mu Karol Burianek kúpil oblek za 160 korún.
Inak boli majitelia veľmi šporovliví. Jozef Trebula mal dva výučné listy a tak robil mlynársku aj elektrikársku prácu, no a samozrejme aj okolo hospodárstva, chovali aj včely a v roku 1938 vytočili z troch úľov 70 kg medu.
Pri mlyne z južnej strany bol sad, v ňom jablone. za ním Hron, už naberal na rýchlosti. Voda rieky Hron bola samozrejme pre mlyn nesmierne dôležitá a jej koryto nebolo tam, kde je teraz, ale Hron tiekol z Vlkanovej oblúkom do Hronseku a narážal do hate pri Čiamporovcoch, pozostatky sú tam doteraz.
Z tohto smeru sa však odkláňal a keď v lete bývalo v rieke menej vody, klesala o dve tretiny z dvojmetrovej výšky hladiny, bolo potrebné hať opravovať a upevňovať. Voda, kým sa dostala na turbínu, bola trikrát usmerňovaná, v hrádzi (pri dome a mlyne) bola už úplne pokojná, mala výšku asi 1,2 m a tiekla popod šalandu. Dobre slúžievala aj na kúpanie.
V roku 1939 však nastali veľké povodne, hať sa pretrhla, koryto vylialo a odvtedy Hron tečie terajším korytom.
Pavel Majer, neskôr bývajúci za strelnicou, počas povodne chytil za mlynom do čerena 16 kg hlavatku, ktorú predal za 100 korún do Národného domu v Banskej Bystrici.
